Na ceste v jednom malom meste som obehoval cyklistu bicyklujúceho po kraji vozovky. Všetko prebehlo úplne v poriadku, nikomu sa nič nestalo, nikto nebol ohrozený, dokonca ani cyklista nemusel spomaliť. Aspoň tak som to vnímal celé ja a tesne potom som celý manéver aj kontroloval v spätných zrkadlách. Po chvíľke uvažovania a jazdy, asi tak 5 až 10 sekundách, som si pomyslel, že mohol sa predsa len trošku cítiť stiesnene, myslím ten cyklista, tak som hneď na najbližšom možnom bezpečnom mieste zastavil s tým, že stiahnem okno a pre istotu sa mu ospravedlním, ak mu to bolo nepohodlné. Po chvíľke čakania sa cyklista priblížil k autu a v momente keď šiel okolo mňa som stiahol okno, že sa ho slušne spýtam, či je v poriadku. Jeho odpoveď bola veľmi stručná a výstižná. Opľul mi auto a frčal ďalej. O tom, že ten bicykel nebol ani poriadne vybavený ako má byť som sa ani nezmieňoval, ale to nebolo cieľom tohto krátkeho blogu. Cieľom bolo napísať, akí skutočne sme, ak nie všetci, tak väčšina z nás. Nuž, aj takí sú ľudia....
Na záver mi dovoľte veľmi krátku, ale o to výstižnejšiu poznámku nášho drahého pána Satinského, na ktorého som si hneď v tej chvíli spomenul: " Daj psovi kosť, a on Ti ošti plot...."
